Ako sme začínali
| Keďže bývame na dedine vždy sme na dvore mali nejakého psíka. Keď som sa oženil, otec doniesol šteniatko sučky stredného nemeckého špica, síce čistokrvné, ale bez PP. Sučka menom Pufka prežila s nami krásnych 13 rokov, bohužiaľ ochorela a nepomohla ani nákladná operácia na záchranu jej života. Všetci sme boli z toho veľmi nešťastní a smutní. Po krátkej dobe sme opäť hľadali špica, známy, inzeráty, útulky – ale bohužiaľ v tom čase nikde nebol psík aspoň trocha podobný špicovi, teda našej Pufke. A dvor bol veľmi prázdny, smutný, nikto nás nečakal pri bráne, keď sme prichádzali z práce, nikto mi neasistoval pri rôznych prácach na dvore a v záhrade, nikto nestrážil, neochraňoval, nikto … |
Stretnutie so samojedom (osudové – č. 1 )
Časom v časopise Pes a Mačka, vianočné číslo, na na titulnej strane fotka krásneho bieleho usmievajúceho sa psíka, trocha podobného našej Pufke a tak sme sa s rodinou zhodli, že takéhoto psíka by sme určite prijali. Na našu veľkú radosť v inzercii toho čísla bola jedna sučka ešte voľná.
A tak sme sa vybrali do Duboviec pri Holíči k rodine Mertelových. Vydali sme sa na cestu plnú očakávania a nevedeli sme sa už dočkať kedy si ju vystískame. Dom pána Mertela sme našli bez problémov, Dubovce sú ešte menšia dedinka ako naša Dobrá Voda. Keď sme vošli dovnútra, behal okolo nás psík, krásny, veľký, hravý – ktorý nás hneď pooblizoval a na prvý pohľad bolo jasné, že má veľmi rád ľudí a ich prítomnosť. Hovorili sme si, že sme dobre vybrali, pretože nemecký špic je predsa len trocha ostrejšie plemeno a samojed sa aj k deťom lepšie hodí. No a ako sme posedávali a debatovali, netrpezlivo sme čakali kedy sa objaví to naše vytúžené šteniatko. No a na naše veľké prekvapenie, tento psík, ktorý nás tak milo privítal, celý čas sa s nami hral a stále sa snažil byť stredobodom pozornosti, bolo ONO – naše šteniatko. Vôbec sme si neuvedomili, že samojed v štyroch mesiacoch môže byť už tak veľký ako naša „babička“ Pufka v 13-tich rokoch. Ďalšie prekvapenie, medzičasom prišli papiere z SKJ a tak sme mali samojedka aj s PP. V tom čase nepatrná maličkosť, ktorú sme však docenili až neskôr a ktorá nám vlastne aj zmenila život. A vďaka ktorej sme spoznali veľa úžasných ľudí. A tak sme sa stali hrdými majiteľmi samojeda – našej ASKY, menom podľa rodokmeňa Asca od Chvojnice
Výstavy
| Spolužitie s Askou bolo od začiatku (až do konca) plné radosti, výmyseľnosti, hier a hlavne oddanosti k človeku. Objavovanie povahy samojeda, ktorý má svoju hlavu a nevykonáva striktne všetky vaše povely, ale väčšinou sa uistí či to fakt myslíte vážne a nekonečná radosť z toho, že môže byť s vami a pri vás – to sú vlastnosti, ktoré Vás na 100% dostanú, či ste boli milovníkom psov aj predtým alebo nie. Jedného dňa sme boli navštíviť p. Janku Fulierovú (ch. st. Yoshi and us), čo sa ukázalo ako osudové stretnutie č. 2. Tam sme sa stretli s ďalšími nádhernými samojedkami a čo bolo ešte úžasnejšie, v tom čase mala ich Xamba – Humoresque SNOWY XAMBA (mimochodom budúca Svetová šampiónka !!!) svoje prvé šteniatka – sedem krásnych jeden a pol mesačných bielych guľôčok. Kto to nevidel a nezažil si to vie len veľmi ťažko predstaviť. Niečo neskutočné!!! S Jankou sme sa porozprávali o všetkom, čo nás zaujímalo a potrebovali sme vedieť. Pozvala nás na výstavu do Brna, aby sme videli všetko na vlastné oči. V Brne okrem nádherných psíkov sme stretli aj veľa milých a priateľských ľudí, ktorí sa radi s nami podelili o ich chovateľské a vystavovateľské skúsenosti. No a týmto momentom sa začalo naše putovanie po výstavách. A onedlho sa naša Aska stala v roku 2004 Slovenským šampiónom krásy a následne v roku 2005 aj Grand šampiónom, čo je vlastne najvyššie ocenenie, aké môže pes na Slovensku dostať. |
Chovateľská stanica
Ako čas plynul, začali sme rozmýšľať o tom, že aj naša Aska by tiež mohla mať šteniatka. Zažiť ten pocit narodenia a rastu samojedov od niekoľko dekagramových bielych valčekov, cez nádherné biele guličky – plyšáčikov, ktoré sa učia chodiť (je to nádherný pohľad, v tom čase sme nepotrebovali ani televíziu) až po malých nezbedníkov, ktorí objavujú svet a MUSIA skúsiť všetko, čo sa nachádza v ich okolí. A potom ich dospelosť a už len informácie od ich nových majiteľov, popr. stretnutia na výstavách, návštevách či spoločných klubových akciách. A tak sme si 18.10.2004 založili chovateľskú stanicu SNOWY KATANGA.
Klubová činnosť
| Po odčlenení zo Slovenského klubu chovateľov psov severských plemien (SKCHPSP), sme v roku 2006 založili vlastný klub – Samojed klub Slovensko (SKS). Bolo nás vtedy 9 statočných na čele už so spomínanou Jankou Fulierovou. V novom klube som začal pracovať vo výbore ako člen a v apríli 2014 na členskej schôdze v Skalici som bol zvolený za predsedu SKS, túto činnosť zatiaľ vykonávam dodnes. V klube sa snažíme pripravovať rôzne akcie pre našich členov, ktorých početnosť sa za tie roky rozrástla na cca 170 a to nielen zo Slovenska, ale aj z celého sveta. Iste najväčšou a najvýznamnejšou akciou bolo usporiadanie 2. Svetového stretnutia samojedov v Kamennom mlyne Vajarský pri Plaveckom Štvrtku 8. – 11. 10. 2009, Europskej výstave v Mojmírovciach v roku 2018 a ďalšieho Svetového stretnutia v Hlohovci 20. – 22. 5. 2022. Ďalej každý rok organizujeme klubové a špeciálne výstavy a Deň samojedov, ktorého súčasťou sú rôzne zábavné športové a vedomostné súťaže pre deti ako aj dospelých, Samojedskú miniolympiádu, … Vydali sme knihu – Samojed život so severanom. Popri tom sa snažíme propagovať našich psíkov aj na iných (nami neusporadovaných) akciách – na Donovaloch, Zuberci, Mošovciach popri pretekoch psích záprahov a takmer na každej výstave v SR a v okolitých štátoch. |
Poďakovanie
| Na záver chcem ešte raz poďakovať všetkým, ktorí mi zmenili život. Rodine Mertelových z Duboviec za Asku – zakladateľku našej ch. st., ktorá bohužiaľ už nie je medzi nami, Janke Fulierovej a jej ch. st. Yoshi and us, ktorú si veľmi vážim, za všetko, čo pre mňa a náš klub urobila a má iste najväčší podiel na tomto našom spolužití so samojedkami, nemožno zabudnúť ani na „krstného otca – asistenta“ Mária Žampacha, ďalej rodinku Staníkovcov, Tondu Černého, Mirena Klačanského a Emily Múdru (ch. st. Xsara’s Hope) – s ktorou v poslednom čase veľa spolupracujem, všetkých členov výboru SKS a ako aj domácim a zahraničným priateľom – vďaka ktorým sa cítime byť súčasťou tejto nádhernej veľkej bielej chlpatej rodiny. VĎAKA !!! |
